Žarnovica – 1. novembra
Jednou z mnohých možností ako propagova plochú dráhu je dosta ju do škôl. To by malo by v záujme každého klubu, organizátora, aby organizoval rôzne stretnutia so žiakmi, demi, ktoré navštevujú školu, kde im cez besedy a podobnými cestami sprostredkuje kontakt s týmto športom, o ktorom mnohokrát nič netušia. Ešte lepšie, prekvapujúcejšie je, keď táto iniciatíva vyjde zo škôl.
Aj v prípade besedy Martina Vaculíka s demi v školskom klube Cirkevnej základnej školy Andreja Kmea v Žarnovici išlo o iniciatívu z tejto inštitúcie. Nápad, ktorý sa uskutočnil a mal úspech ziniciovala totiž Mgr. Silvia Cvangová, ktorá je vychovávate¾kou v spomínanom školskom klube. O priebehu a úspechu tejto akcie, ktorá sa uskutočnila v pondelok 25. októbra napísala:
„Kedy už príde?“
… pýtajú sa deti Školského klubu detí pri ZŠ A. Kmea v Žarnovici, keď netrpezlivo čakajú na hosa – Maa Vaculíka. Každá hračka a školská taška je v triede na svojom mieste. Stôl pre hosa je upravený a deti sediace v polkruhu na stoličkách striedavo vstávajú a nakúkajú spoza okien, kedy už príde…
„Hurá! Už je tu!“ Otriasa sa trieda výkrikmi, keď Mao vystupuje z auta. „Už je na chodbe! Ide sem!“ Nervózne sú stoličky pod demi, napätie sa dá krája. Len čo Mao vstupuje do triedy, detské očká sa rozjasnia radosou, ústa od úžasu sú pootvorené, dlane šteklia k potlesku. Chví¾ku trvá, pokia¾ spoločne so sestrou Heňou a mechanikom Denisom povyahujú z batožiny trofeje, čerstvú zlatú medailu získanú vo Švédsku, fotky zo súaží, športové oblečenie, chrániče, prilbu…
Po uvítacích slovách vychovávate¾ky Mao pútavo rozpráva o sebe, o športe, ktorému sa venuje už od malička, kto ho podporuje, ko¾ko odriekania a úsilia musí vynaloži, aby dosiahol čo najlepšie výsledky. Popri tom si deti prezerajú a skúšajú pretekársku prilbu, okuliare, rukavice, chrániče na nohy, chrbticu, lakte. Všeličo ich zaujíma a Mao trpezlivo odpovedá na ich zvedavé otázky. A dáva i radu do života: „Vaše sny sa splnia vtedy, keď budete veri a robi všetko pre to, aby sa splnili.“ Beseda sa chýli ku koncu. Deti dostávajú pekné šiltovky, tričká a kartičky s autogramom. No ani hos neodchádza naprázdno. Doma mu pribudne nieko¾ko výtvarných prác a pohár so strážnym anjelikom.
Spoločne ho vyprevádzame až pred budovu školy, spoločne zakývame a rozlúčkou ukončíme dnešný deň, ktorí sa zapísal do pamätnej knihy života všetkých besiedkujúcich.
A ako sa na túto akciu pozerá jej hlavný aktér Martin Vaculík? „Bolo to perfektné! Deti počúvali, slušne sa hlásili, ve¾a sa pýtali. Až som sa čudoval. Pamätám, že u nás, keď bývali besiedky, tak nikto nepočúval, zabávali sme sa, nesledovali to… No tu to bolo super. Zaujímalo ich všeličo. Pýtali sa na moje začiatky, úspechy, zranenia. Na to ako sa dosta k pretekaniu, či je to ažké jazdi plochú dráhu.. Zaujímalo to chlapcov, ale aj dievčatá. Všetci pozorne počúvali. Bola tam super atmosféra. Takýmto akciám sa určite nebudem do budúcna bráni. Rád ich absolvujem. Som tomu otvorený. Tieto akcie dostávajú deti bližšie k športu.“
